Dragged Across Concrete: Recenzia

Kaktusmarec 16, 2019

Dvaja policajti, pár zlodejov, veľká korisť a žiadne pravidlá.  

Režisérovi a scenáristovi S. Craig Zähler stačili dva filmy na to, aby sa zaradil medzi tvorca, ktorých kariéry sledujeme veľmi pozorne. Brutálne western Kosti a skalp a krutá výprava do väzenia v Cele 99 nás regulárne zomlelo, tak nie je divu, že na jeho novinku Dragged Across Concrete sme sa tešili už pekných pár mesiacov. V Amerike sa do širokej distribúcie nedostala au nás ju to zrejme taky nečaká, ale vďaka festivalu Febiofest sa do slovenských kín predsa len pozrela a ak budete mať kľučku, môžete ešte pár projekciou chytiť. A mali by ste sa sakramentsky snažiť, aby ste to urobili, pretože Dragged Across Concrete sa podarilo. Fanúšikovia by sa však možno mali pripraviť na to, že tentoraz je to predsa len malilinké iný Zähler, aj keď to tak na prvý pohľad možno nevyzerá. 

Takmer šesťdesiatročný Brett Ridgeman a jeho o dvadsať rokov mladší parťák Anthony Lurasetti sú policajti. A dobrí, len to občas trošku preženú a tentoraz je u toho žiaľ niekto nakrútil na video. O placku síce neprídu, ale šesť týždňov nútenej dovolenke bez platu nie je niečo, s čím by počítali a čo by si mohli dovoliť. Bez peňazí a nahnevaní, že systém, ktorý sa snaží chrániť, s nimi škaredo vyjebal, sa rozhodnú prísť k peniazom inak. Obaja majú pocit, že si zaslúži za svoju drinu viac a keď oberú partiu lupičov, čo sa práve chystajú vybrať banku, najskôr to nezamává ani s ich morálkou. Ako to tak však u podobných príbehov býva, nie všetko ide podľa plánu a Ridgeman aj Lurasetti až príliš neskoro zistia, že si možno odhryzol až príliš veľké sústo. 

Po westernu a väzenskom dráme sa Zähler tentoraz vrhol na heist movie, ale aj vo svojom treťom počinu pristupuje k žánru po svojom. 160 minút sa môže zdať ako veľa a popravde celkom aj je, pretože ani tentoraz režisér netočí film, ktorý by chcel byť v prvom rade zábavný a snažil sa o dravé tempo. Naopak, Zähler do značnej miery okukanú zápletku poňal tak, že sa venuje skôr tým veciam, aké u podobných thrillerov nevídame. Naštvaní policajti sedia dlhé hodiny v aute, zlodeji zháňajú peniaze na financovanie svojho plánu, inokedy anonymné obete prestreliek tú dostávajú podstatne viac priestoru a to všetko je samozrejme namiešané s typicky zahlerovskou extrémnou brutalitou a přestylizovaným násilím. Ani tentoraz to našťastie nie sú samoúčelné nechutnosti a napríklad celá scéna v banke, aj keď naozaj nekončí moc pekne, funguje skôr na tej mrazivej úrovni než ako krvák. Zähler ani tentoraz nepracuje s násilím preto, aby bolo “pekné”, ale je súčasťou hry, súčasťou jeho sveta a vyvrcholením dlho a poctivo budovaného napätia. A jeho chladný a odmeraný prístup k šialenosť, ktoré sa na plátne občas dejú, je popravde o dosť pôsobivejšie než to, čo by predviedol dajme tomu Eli Roth. 

Zähler však vo svoje osobité variáciu na zlodejské thrillery zvláda aj chytro a celkom drsne komentovať súčasnú politickú situáciu a témy, ako sú politická korektnosť, médiá a nie úplne šťastná ekonomická situácia hrdinov zo strednej triedy, čo sa snaží robiť svoju prácu poctivo, sú to v podstate dobrí ľudia, ale systém s nimi tak trochu vyjebává. Ppředstaví hneď niekoľko hrdinov, z ktorých málokoho si zaradíte medzi vyložené klaďákov. Respektíve takto – absolútna zlo sa tu dá identifikovať veľmi rýchlo a cítiť k niektorým postavám čo i len minimálna sympatie je prakticky nemožné. A potom tu sú tí, ktorí sa pohybujú na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Vyložené hrdinu tu nenájdete, ale tí, čo sú “medzi”, sú všetci do jedného dosť zaujímaví na to, aby ste chceli vedieť, ako to s nimi skončí aj aby ste sa až do konca filmu nedokázali stopercentne rozhodnúť, či by si zaslúžili dožiť sa záverečných titulkov. A aj keď im tú smrť treba budete aj trošku priať, rokovania všetkých hrdinov je tu úplne logické, pochopiteľné a do značnej miery obhájiteľné. Niekedy sa proste človek ocitne v tak blbé situácii, že má len blbá riešenie …

Zähler potvrdzuje, že vie napísať zaujímavé hrdinu, vytiahnuť zo svojich hercov maximum, aj keď je odmieta postaviť pred kamerou do situácií, kde by museli prehrať a vyložene sa divákom nútiť. Všetko je to mrazivo ozajstné, neosobné, niekedy kruto ironické a strašne pôsobivé. A tie skoro tri hodiny mi v kine utiekli podstatne rýchlejšie, než som čakal. Napriek tomu jednu výčitku mám. Dragged Across Concrete mi pripadalo divácky o niečo vďačnejší. Vďaka väčšiemu množstvu postáv, doslovnosti a vlastne aj trošku atraktívnejšie zápletke je Zahlerův tretia hollywoodsky zárez trošku prístupnejšie. Už nie je nutné si ho “vysedieť” ako u Kostí a skalpu alebo Cely 99. K tempe a štýle klasických thrillerov má samozrejme stále ďaleko, ale napriek tomu som mal pocit, ako keby Zähler chcel ísť divákom trošku viac naproti.

Tohle rozhodnutie rešpektujem, každý režisér asi chce, aby jeho dielo videlo (a užilo si) viac ľudí, napriek tomu dúfam, že týmto smerom už nebude chcieť ísť ďalej. Tá mnohokrát skoro až meditatívne atmosféra jeho predchádzajúcich filmov, kde tých “dialógov o ničom” a minimalistického herectvo a réžia bolo predsa len trošku viac, mi tu málinko chýbala. Vyvíjať sa však musí každý filmár a smer, akým sa Zähler možno skúša vydať, mi nakoniec žily netrhá. Ak vás zaujali jeho predchádzajúce kúsky, dostanete od Dragged Across Concrete presne to, čo chcete. A ak ich nepoznáte, je tento thriller na prvé zoznámenie ideálne.

Categories

Napíš komentár

Meno *
Add a display name
Email *
Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená
Webové stránky