Suspiria: Recenzia

Kaktusmarec 24, 2019

Slovo remake je pre toto uchopenie štyri dekády starého horůrku absolútne nepostačujúce. Chválený Luca Guadagnino totiž predhadzuje poriadne desivý trip, ktorý docenia len málokto. 

Pôvodný Suspiria z roku 1977 vyšla z dielne ospevovaného majstra špageťáckých hororov Daria Argenta a v priebehu rokov si získala kultový status. Desivé béčko dokázalo predať banálne príbeh prostredníctvom výrazne farebné štylizácie, drásavé hudby a tripového nádychu radu scén. Pred pár mesiacmi sa svojím poňatím téme vytasil aj Luca Guadagnino, režisér zlučiteľná gay romance Daj mi svoje meno . Tak masívne rozdiel medzi formálne i obsahovou náplňou dvoch po sebe idúcich filmov sa len tak nevidí, avšak jedna z najväčších talianskych nádejí dneška ukázala, že toto nie je remake, na ktorý len tak zabudnete.

Na rozdiel od nedávnych nedotknuteľných, ktoré som aj napriek úplne postačujúce remeselnej kvality pohanil za absolútnu rezignáciu na invencii a aktualizáciu téme, Guadagninův remake je skôr poctou originálu a rozpráva príbeh z mnohých iných uhlov pohľadu. Pôvodný film sledoval mladú Američanku, ktorá sa ocitne vo vyhlásenej berlínskej tanečnej škole a postupne zisťuje, že je tamojšie učiteľský zbor v skutočnosti čarodejnícku zberbou. Proste béčko, ako má byť.

Guadagnino má k dispozícii tie isté postavy, tú istú základnú zápletku – ale otáča ju hore nohami. Neuspokojí sa dokonca ani s ľahkým presahom v podobe moderného téme coming-of-age dráme, v ktorom pôvodne nesmelá dievča objavuje sexualitu, silu ženského priateľstva aj vlastné zásoby energie. Vedľa toho totiž sledujeme, ako sa do vedľajšej role premieta samotný Berlín, rozdelený studenou vojnou a slúžiace ako kolbiska teroristických skupín. Samotné tri dekády po konci druhej svetovej vojny navyše kopa Nemcov stále riešia generačné vinu súvisiace s nacistickými zverstvami. Pôvodne čarodejnícky horor tak núti k zamysleniu na toľkých frontoch, že z toho ide človeku hlava okolo.

Nutné priznať, že nič nerobí ktovieako dôsledne. Väčšinu spoločenských otázok len nakousne, a ani psychologickú rovinu premeny ústrednej hrdinky nerieši zase toľko. Tvorivé odvaha, s ktorým sa Guadagninův tím nebál prepísať a rozšíriť hororový koncept (vrátane úplne odlišného záveru), je však fascinujúce a ukazuje, ako by remaky mohli naozaj zmysluplne vyzerať. Farebná vyblednutie farby a krautrocková, atmosféricky ukňouraná hudba z pera aj hlasiviek Thoma Yorka sú potom tiež jasnými odkazy na pôvodný film – odkazy v štýle “áno, sme si vedomí, o čo išlo, rešpektujeme to, ale poďme to urobiť úplne inak”. A pred takýmto prístupom smekám.

Dakota Johnson v hlavnej úlohe mi výnimočne nevadila, už vzhľadom na to, že sa má jej postava väčšinu času tváriť zmätočne a apaticky. Zato chameleonské Tilda Swinton si v nečakané trojrola pripisuje ďalšie podivnú hereckú kreáciu, úplne zapadajúci do jej štýlu. Guadagnino zjavne dokázal všetkých prítomných vyladiť na svoju víziu – zrejme aj preto, že s ním obe herečky (a taky scenárista David Kajganich) spolupracovali už na trochu prekombinované vztahovce Oslnení slnkom z roku 2015.

Musím sa však priznať, že hoci píšem, čoho všetkého si cením, samotné dve a pol hodiny sledovania boli miesto skoro prežiť. Obrovskou porciu času je totiž divák úplne zmätený a nechápe, čo sa pred ním deje – a všeličo sa nedozvie ani ku koncu. Jedná sa o veľmi intenzívny a intuitívne zážitok, ktorý musíte nacítit a zmieriť sa s tým, že ho kompletne rozumom neuchopíte. Mrknite na podobné filmy pod hodnotením a bude vám jasné, či sa do novej Suspiria púšťať (čo mimochodom zvládnete aj bez znalosti originálu, len je ten skok do neznáma trochu hlbšie). Naozaj ťažká, no inšpiratívne podívaná …

Categories

Napíš komentár

Meno *
Add a display name
Email *
Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená
Webové stránky